Martin Dorčák

Dnes si pripomíname 79. výročie Slovenského národného povstania. Presne pred 79 zaznelo z banskobystrického rozhlasového štúdia to známe: „Začnite s vysťahovaním.“

A dnes, po 79 rokoch, sa progresívna vláda pani prezidentky, bývalej podpredsedníčky Progresívneho Slovenska, rozhodla, že ústredné oslavy budú iné, nebudú príhovory najvyšších ústavných činiteľov. Jediný dôvod je, aby ich ľudia nevypískali. Je to hanba.

Keď bol premiérom Peter Pellegrini, oslavy SNP boli verejné, veľkolepé – také, aké majú byť, aby si občania Slovenska pripomenuli hrdinov, korí pred desiatkami rokov neváhali obetovať aj vlastné životy, aby nás zbavili fašizmu.

Dnes, po 79 rokov od vypuknutia SNP, máme politikov, ktorým fašizmus nie je cudzí. Napríklad Igor Matovič. Človek, ktorý bol rok predsedom vlády priamo na úrade vlády povedal na otázku redaktora o jeho predstave o rozsahu členskej základne OĽANO: „Myslím si, že NSDAP bola najväčšia politická strana, a keď akože kvalita politickej strany sa meria podľa počtu členov, tak oni mali, myslím, že 25 miliónov, takže tú ambíciu máme prekonať NSDAP v tejto veci“.

Nesmieme zabúdať ani na ĽSNS a Republiku, ktorých čelní predstavitelia na 75. výročie SNP vyvesili na banskobystrickú župu čiernu vlajku… A dnes sa Uhríkovi kamoši tvária, že sú členmi Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Ako sa to mohlo stať, musia povedať predsedovia základných organizácií, ktorí ich tam prijali. Ale verím, že do parlamentu sa nedostanú ľudia, ktorí majú v strane takého Mazureka, ktorý v minulosti prišiel o svoj poslanecký mandát v dôsledku právoplatného odsúdenia za úmyselný trestný čin hanobenia rasy, národa a presvedčenia.

A nezabudnite, tento blog nepíšem preto, aby som nikomu ublížil, ale preto, aby sa nezabudlo…